4. október – Svetový deň ochrany zvierat. A práve v tento deň sme chceli potešiť i obdarovať psíkov v prešovskom útulku. Na túto návštevu sme sa veľmi tešili a stačila chvíľka a bolo po našej radosti. Prišiel muž v zelenom, pán doktor veterinár, človek, ktorý by mal na základe svojej práce byť milovníkom zvierat a začal kričať, nahnevane gestikulovať a stále opakovať : „Nie! Nie! Nie!“ Nepomohli prosby, nepomohli smutné oči detí, nepomohli ani slová havkáčov, ktorí sa o týchto psíkov starajú a ktorí nám ich venčenie sľúbili. Pán doktor po svojom výstupe zutekal a po súkromnom rozhovore s havkáčmi im odmietol dať kľúč a povedal im, že ich viac nepotrebuje. Psy brechali, my sme stáli pred zamknutým útulkom, nechápavo pozerali na seba a nevedeli si správanie pána doktora vysvetliť. Veď sme nechceli nič iné, len psíkov vidieť, venčiť a odovzdať im pochúťky, čisté koberčeky i hračky. A to nám pán v zelenom jednoducho nedovolil. Smutné tváričky piatakov – Niny, Lucie, Veroniky, Simony, Dominiky, Kristíny, Sabiny, Timei, Bianky, Anky, Emky, Sebastiána, Nikolasa, Dominika i deviatačky Veroniky rozveselili havkáči, ktorí utekali po svojich 3 psov a tých sme mohli pri brehu Torysy kŕmiť, hladkať i venčiť a pritom sa i niečo o starostlivosti i výchove psíkov dozvedieť. Slniečko nám svietilo a pri Toryse bolo krásne. Náladu nám trošku zlepšilo šantenie na detskom ihrisku . Aké však bolo naše prekvapenie, keď sme asi po hodine zbadali vychádzať z areálu 3 dievčatká a 6 psíkov z útulku. Šli ich venčiť. Oni mohli, my nie. Pýtate sa: „ Prečo oni áno a my nie ?“ To isté sa pýtame aj my. Azda na venčenie psov je potrebná protekcia? Je to smutné, je to nepekné, je to jednoducho zo strany dospelého človeka podraz. Veď sme nechceli nič len prejaviť trošku ľudskosti a lásky.
Veď ako povedal Henry Fielding: „ Nič nečiní človeka ľudskejším ako láska k zvieratám.“ A my máme zvieratká radi a to sme im chceli v deň ich sviatku dokázať. No nám to nedovolili. Snáď sa nám to podarí o rok !
