Takmer päťhodinová cesta až k príbytku nekonečnej bolesti bola pomerne príjemná. Pohľad na náš cieľ by stál hádam aj za dlhšiu cestu. Pred bránou ozdobenou železným nápisom vyjadrujúcim na prvý pohľad dobrosrdečnosť „ARBEIT MACHT FREI“, sa zmenili naše doposiaľ príjemné pocity.
Hľadiac na fotografie priam neskutočne vychudnutých ľudských tiel, na ktorých často nebolo poznať, či ide o muža alebo ženu a samozrejme, sa naše odhady o veku väznených výrazne odlišovali od ich skutočného veku, mi nebolo všetko jedno. Popri smútku v srdci sa moje vnútro začalo úprimne radovať z toho, že som sa nenarodila asi pred sedemdesiatimi rokmi ako Židovka, Poľka či Maďarka. Myslím, že všetci sme si začali viac vážiť všetko to, čo nám život dal a nevzal. Neúcta, výsmech a klamstvá Nemcov tu nepoznali hraníc. Chodníky posypané popolom zo starých alebo chorých ľudí, či matiek s deťmi poslanými na istú smrť hovorili o maximálnej neľudskosti Nemcov. Boli tam stovky barakov, ktoré si klamaní ľudia, nič netušiac stavali pre svoje vlastné muky či neskutočné utrpenie svojich blízkych. Nelegálne zábery od samotných obetí hovorili o hlade a smäde, ktorý sa stal ich každodenným návštevníkom. Videli sme mnoho protéz končatín, barlí, tony vlasov, hrncov, topánok i detských, kufrov, či mnoho oblečenia. Vagóny so stovkami nových, nič netušiacich pasažierov sa tu striedali rovnako rýchlo, ba rýchlejšie ako iní dobrovoľne či nedobrovoľne prichádzali o svoje bezbranné životy. Areál obohnaný ostnatými drôtmi pod elektrickým napätím, či ťažko predstaviteľný príbeh o láske, ktorá sa zrodila medzi Židovkou a Poliakom, ako aj iné príbehy, nedokázali nepohnúť citmi. Ach, tie drôty, áno, tie na ktoré sa stovky zúfalých ľudí hodilo dobrovoľne, či už mamičky po strate dieťaťa ale aj samotné deti, ktoré boli takto raz a navždy zbavené ukrutnej bolesti svojimi matkami. Vychudnuté telá ľudí ponáhľajúcich sa do svojho kolobehu života dúfajúc, že dostanú roky sľubovanú teplú polievku... A ja sa pýtam: „Dožil sa jej vôbec niekto?!“ Odpoveď nemusíme hľadať, áno, dožili sa jej tí, ktorí páchali tú najväčšiu neprávosť.
Nikdy nezabudnem na hrdý pohľad 12-ročného chlapca, akiste budúceho dokonalého generála, ktorý bol samozrejme, jednou z obetí sto ráz prekliatych plynových komôr. Teraz som šťastná, že som mohla zažiť niečo tak silné, hlboké a začať si vážiť všetko, čo mám.
Dominika
Exkurzia Oswienčim 2012 Exkurzia Oswienčim 2011 Exkurzia Oswienčim 2010