Je piatok 20. máj a my si dávame posledné pokyny. Posledné pokyny pred veľkým nočným dobrodružstvom, na ktoré sa pripravujeme už 2 týždne. Sympatickým zelenobielym autobusom sa vezieme na konečnú zástavku do obce Podhradík. Tam nás už očakáva partia, ktorá si to tu vyšliapala z Vyšnej Šebastovej. Krátka zastávka na hojdačkách a s ruksáčikmi plnými dobrôt pokračujeme ďalej.
Sú pred nami 2 km cesty cez les okolo žblnkotajúceho potôčika, mohutných dubových i bukových stromov, drevených kŕmidiel pre zvieratká. A vôkol nás „ Juj, čo je to za hmyz? Jaj, aký veľký čierny chrobák?“ a všade počuť spev vtákov a cítiť príjemnú vôňu lesa. „Aha, vidím auto! To je auto pána učiteľa Štefaniča!“ kričia najrýchlejší z nás. Našu prvú indíciu sme teda našli a kadiaľ teraz ? Vpravo? Vľavo? Či rovno? Mobily mimo dosahu, človeka nikde, na piskot sa nikto neozýva. Tak to riskneme smerom hore, snáď nás tá lesná cestička niekam dovedie. Asi po 200 metroch cítime dym, počujeme zvuky a už aj v diaľke zbadáme postavy. „Veď sú to naši ! Našli sme ich“. Zbojnícky ohníček horí, kopa dreva sa zväčšuje, dookola znie smiech, džavot, počuť zvuk sekery a všade je pohyb. Stretávame našich žiakov z každého ročníka a s úsmevom sa vítame aj s našimi bývalými deviatakmi.
A už sa ozýva hlad. Špekáčiky sa napichujú, horčica koluje a chlebík sa podáva. Každému chutí, veď je čas večere. A po nej, po nej je čas ísť hľadať poklad. Dokonca 2 poklady, ktoré sú skryté v lese. Pán Štefanič rozdáva plániky, určuje smer a tak hor sa za pokladom. Žiaci sa šplhajú po kopci ako veveričky po strome, hľadajú, hľadajú a už kričia: „Máme!“ a poklad je objavený. Vystreľuje zátka, už sa to pení a už sa pije voňavé, sladkasté osviežujúce šampanské. Slniečko zapadlo, vtáčiky zmĺkli a lúka uprostred lesa sa pomaly zahaľuje do tmy. Čas si spríjemňujeme hádaním zvukov zvierat, ktoré si pre nás pripravila deviatačka Júlia. „Medveď, diviak, čajka“ a hádame a hádame a za správnu odpoveď dostávame sladkú odmenu.
Je pol desiatej, ten správny čas na cestu odvahy. Pán učiteľ odchádza do lesa a my bez svetla jednotlivo i v dvojici ho ideme hľadať. „Au, júj, čo je to?“ A naše svätojánske mušky sa pomaly aj s pánom učiteľom vracajú. Strach bol prekonaný, zvíťazila odvaha. Je čas sa vrátiť do obce. Lúčime sa s ostatnými, prajeme sladkú dobrú noc pod holým nebom pri hrejivom ohníčku a svetielkujúc prekonávame rýchlou chôdzou 2 km. Autá už blikajú, rodičia vykukujú z okienok a všetci sa rozchádzame. Sme plní dojmov, zážitkov z nášho prvého spoločného večera, ba až noci v podhradickom lese. Veríme však, že to nebol posledný večer, lebo toto nočné dobrodružstvo sa nám veľmi páčilo. Bolo to jednoducho SUPER!